Som tu po roku, dnes sa totiž cítim nadmieru tvorivo. Paradoxom je, že ma ovláda domotivácia, je mi z nej zle.
Dnes sa po dlhom čase ukázalo slnko. Mraky totálne stagnovali. Ja som takmer skončila rovnako, no po dlhom myšlienkovom pochode som si v hlave načrtla trasu, ktorou keď sa budem na svojej potenciálnej prechádze riadiť, nestretnem ani vtáčika letáčika, tobôž nie človeka.
No stretla som auto. Rýchlo ma nechalo opäť samu. A tak som behala.
Nechcete ma vidieť behať. Nechcete behať so mnou, to by vzhľadom na vaše záchvaty smiechu bolo priam nemožné.
No behám rada. Nie často, ale rada. Sem tam sa o seba potkýnajúc vybočím z cestičky, sem tam zakopnem o rovnú zem, začudujem sa nad zvukmi, ktoré vydáva moje koleno.
Slnko ma zohrialo. A prešla som sa až k lesu. Spoza kopca nebolo vidno žiadne domy, cítila som sa sama a v bezpečí.
A doma som spokojná vhupla do depky, pred ktorou som utekala. Už druhý deň.
A chytila ma múza.
Ja som ju chytila tiež, za pačesy, a hodila ju od seba preč.
Teraz sedím tu, moje ruky stále voňajú vonkajším svetom aj keď som sa ho nedtokla, a random na mojom hudobnom prehrávači mi pravidelne nadeľuje Keep Your Head Up.
Ďakujem Ben Howard, you have no idea how important the song is for my little depressed soul.
